Aj s dobrým úmyslom a v dobrej viere niekedy narobíme škody. A môžu to byť škody, ktoré sa dajú len ťažko napraviť. Predísť tomu sa dá len dôsledným štúdiom, hľadaním informácií a často aj kritickým pohľadom na to, čo nám hovoria obchodníci v snahe predať nejaký výrobok, či nejakú surovinu.
Možno sa vám zdá, že domáca výroba kozmetiky je pre našu Modrú planétu to najlepšie. Môže byť. No aj v tomto prípade treba dávať pozor, aké zložky pri výrobe použijete. Najmä ak sa chystáte na výrobu opaľovacieho krému s minerálnym UV filtrom. Najčastejšie používaným je totiž oxid zinočnatý (zinková beloba, ZnO), ktorý sa vyznačuje vysokým stupňom akútnej i chronickej toxicity pre vodné živočíchy. A nielen to...
V Modrej púpave so znepokojením sledujeme, ako sa široko odporúča používane oxidu zinočnatého v opaľovacích prípravkoch. Oxid zinku – okrem toho, že patrí medzi tzv. minerálne blokátory slnečného žiarenia – má aj silné antibakteriálne vlastnosti. Nezabíja však len baktérie.
Jeho masívne používanie je podľa nás "tikajúcou bombou" a následky sa možno objavia už v blízkej budúcnosti. Spomeňme si na oxybenzón (a ďalšie chemické UV filtre), ktorého schválené a odporúčané používanie v opaľovacích krémoch zdevastovalo a stále vážne ohrozuje koraly a iné vodné živočíchy!
Toxicita ZnO pre vodné živočíchy
O tom, že oxid zinku je environmentálne rizikový svedčí fakt, že na každom produkte ZnO musí výrobca zo zákona uviesť varovanie "Pozor" spolu výstražným červeným piktogramom a slovným varovaním o najvyššom stupni toxicity pre vodné organizmy s dlhodobým účinkom.
Čo znamená tento stupeň ekologického rizika medzinárodne označovaný kódom H410? Odpoveď nájdete v rôznych environmentálnych alebo chemických dokumentoch naprieč internetom (napríklad Zdroje 1a, 1b), ktoré vychádzajú z Globálneho systému klasifikácie a označovania chemických látok.
Dôsledkom tohto stupňa toxicity je 50%-ná úmrtnosť rýb, kôrovcov a rias už od koncentrácie látky < 1 mg / l. To znamená, že už pri koncentrácii do 1 miligramu ZnO v litri vody zomrie cca. polovica dotknutých vodných živočíchov a rastlín!
A pozor, ak by sme sa chceli utešovať tým, že to platí iba pre veľmi malé čiastočky (tzv. nanočastice) a nie pre bežne používaný oxid zinočnatý, tak by sme boli na veľkom omyle. Nie sú to len "smutne známe" nanočastice!
Aj vo forme mikročastíc je ZnO mimoriadne toxický pre vodné živočíchy. Vlastne, každá dostupná forma ZnO – či už ako súčasť krému, alebo ako čistý prášok. Povinné Karty bezpečnosti pre oxid zinočnatý s upozorneniami na vodnú a inú toxicitu sa netýkajú nano-ZnO (vyslovene je to uvedené napr. v tejto podrobne spracovanej karte platnej pre EÚ – pozri strana 9, sekcia 15.3, Zdroj 2).
Tiež porovnávacie výskumy realizované pre drobné vodné živočíchy s nano- aj mikro- formami oxidu zinočnatého preukázali v oboch prípadoch vysokú toxicitu a pri dlhšom vystavení dokonca vyššiu pre bežné mikro-častice ZnO (Zdroj 3a, Zdroj 3b).
Konkrétne pre pstruhy je letálna (smrteľná) koncentrácia (LC50): 1,1 mg /l. To znamená že vo vode s koncentráciou 1,1 mg ZnO na liter vody uhynie 50% pstruhov (viac údajov pre konkrétne živočíchy pozri na strane 9, Zdroj 4).
Ako odporúčané množstvo opaľovacieho prípravku na jednorázové použitie pre dospelého človeka sa uvádza 2 mg/cm2 kože, čo v praxi (pri natretí celého tela) znamená približne 36 g krému! A samozrejme, ďalej sa odporúča obnovovať "náter" po každom kúpaní, alebo každé 2 hodiny.
Ak 36 g opaľovacieho krému obsahuje zhruba 20% – teda 7,2 g ZnO (čo je bežná koncentrácia) a v určitom časovom úseku sa v jazere okúpe 100 ľudí, každý v priemere 2-krát, tak sa do vody zmyje 1440 g (200*7,2) ZnO. To je 1 440 000 (!) mg ZnO uvoľneného do vody a presne toľko aj otrávených litrov vody :(
Tiež je dôležité si uvedomiť, že oxid zinočnatý je chronicky toxický. Vo vode sa nerozkladá, len časom sa rozptýli. Ohrozené sú najmä pobrežné vody, v ktorých sa "premelie" veľké množstvo ponatieraných dospelých i detí. S každým ďalším kúpačom natretým takýmto opaľovacím krémom sa ho do vody dostáva viac a viac. Každý jeden prispieva svojou "kvapkou" k potenciálnej ekologickej pohrome...
Aj napriek tomu, že na všetkých Kartách bezpečnosti pre oxid zinočnatý (pozri napr. Zdroj 4) sa uvádza, že treba zabrániť jeho uvoľňovaniu do životného prostredia, predajcovia čistej práškovej formy ZnO, ako aj výrobcovia opaľovacej kozmetiky s týmto UV filtrom, o tom jednoducho mlčia.
Európska legislatíva reguluje oxid zinočnatý tak, že jeho množstvo nesmie prekročiť 25% vo výrobku, inak treba celý výrobok označiť zreteľným a viditeľným upozornením, že je "nebezpečný pre životné prostredie" (pozri strana 2, sekcia 2.2, Zdroj 2).
Ale výrobcovia opaľovacích krémov sa tomu prispôsobili. Aby nemuseli tento nápis na svoje výrobky dávať, pekne potíšku sa držia tesne pod touto 25%-nou hranicou. Štandardné opaľovacie krémy najčastejšie obsahujú okolo 18 až 23% ZnO. Mení ale rozdiel 2 až 5% podstatu veci? Najmä pri hromadnom a opakovanom používaní minerálnych opaľovacích krémov??
Prosím, neprehliadajme tento environmentálny hazard! Tak sme dlho prehliadali aj toxicitu chemických UV filtrov pre vodné živočíchy... až kým nám nezačali vo veľkom vymierať popri celých pásoch pobreží koraly. Ono sa nám to vráti – aj vyhynutie drobných živočíchov, ako sú napr. riasy či drobné vodné kôrovce (podstatná súčasť rybej potravy) môže vážne narušiť celý ekosystém, ktorého sme súčasťou.
Nielen ryby, ale aj domáci miláčikovia
Ak dokážete súcitiť s rybami (alebo si dokážete predstaviť ekologické dôsledky spojené s ich "genocídou"), predpokladáme, že máte radi zvieratá a možno máte doma aj svojho zvieracieho miláčika. Tento odsek je potom upozornením pre vás. Domáce zvieratá – ako psíky, mačky, či papagáje – môžu byť tiež otrávené oxidom zinočnatým – napríklad keď zlížu opaľovací krém (Zdroj 5).
Orálna toxicita ZnO bola testovaná a doložená aj na ďalších zvieratách: králikoch, potkanoch, sliepkach... (Zdroje 2, 6, 7).
Ani človek nezostáva bokom
Samozrejme, kvôli vyššie spomínanej orálnej toxicite treba tiež krémy či mastičky s obsahom ZnO dobre schovávať pred malými deťmi – aby nedošlo k ich konzumácii.
Veľmi rizikové je tiež vdýchnutie prášku oxidu zinočnatého – napríklad pri amatérskej domácej výrobe opaľovacích prípravkov. Nemusíte to ani postrehnúť – ide o malé prachové čiastočky, ktoré sa pri prisýpaní a miešaní (nehovoriac o ovoniavaní) môžu dostať do dýchacieho systému. A opäť vôbec nemusí ísť o nanočastice – stačí, ak vdýchnete jemný prášok v podobe bežne dostupných mikročastíc. Preto je v každej Karte bezpečnosti práškového ZnO varovanie pred jeho vdýchnutím a pri práci s týmto práškom sa vyžaduje bezpečnostná rúška (Zdroj 2, 4).
Ako je to vlastne s tými nanočasticami
V súvislosti s oxidom zinočnatým sa často skloňujú tzv. nanočastice, čiže malilinkaté čiastočky s priemerom v rozsahu od 1 do 100 nanometrov.
Treba si však uvedomiť, že tu ide o prášok, ktorý čím má jemnejšiu štruktúru, tým má aj lepšie kozmetické vlastnosti: v kréme sa ľahšie rozotiera, menej bieli a vykazuje vyššie SPF (Zdroj 8). Záujem výrobcov teda smeruje k čo najjemnejšej štruktúre s čo najmenšími časticami – samozrejme, v medziach zákona.
Zároveň platí, že určité – väčšie či menšie – množstvo častíc každého jemného prášku je vždy v nanoforme – tomu sa nedá vyhnúť. Preto európska legislatíva nereguluje nanočastice štýlom "bez nanočastíc" a "s nanočasticami", ale cez určenie ich prípustného podielu – a ten je v EÚ až do 50%!
Teda až vtedy, keď látka obsahuje 50% a viac častíc v rozsahu od 1 do 100 nanometrov, klasifikuje sa ako nanomateriál, ktorý treba zo zákona označiť skratkou „nano“. Ak obsahuje menej ako 50% nanočastíc, výrobca nemusí na to vôbec upozorňovať, ani to nikde neuvádza.
Neexistuje teda ZnO "bez nanočastíc" – to je len nepochopenie tohto európskeho vymedzenia! Označenie "nano" nám hovorí, že viac ako 50% danej látky je vo forme nanočastíc. A naopak, NEoznačenie slovkom "nano" nám hovorí, že menej ako 50% danej látky je vo forme nanočastíc. Môže to byť napr. 20%, ale aj 40% alebo 49%. Áno, ani látka s 49%-ným podielom nanočastíc zo zákona NEMUSÍ byť označená skratkou "nano" (pozri Zdroj 2 str. 9 dole, alebo Zdroj 9 odsek: "Vymedzenie pojmu nanomateriál").
A prečo sú nanočastice taký problém? Častica (mikročastica) a nanočastica tej istej látky sa môžu totiž správať rozdielne. Vo všeobecnosti platí, že čím menšie sú častice, tým sú reaktívnejšie. Okrem toho je tu zvýšené riziko, že prenikajú hlbšie do podkožných tkanív či do krvi. Aj keď je prenikanie cez neporušenú pokožku otázne (stále sa skúma), "cesta" sa pre tieto malilinké čiastočky otvára napr. cez vlasové korienky, drobné mikrotrhlinky či ranky na pokožke (priemer nanočastice je asi 80 000-krát menší ako je priemer ľudského vlasu).
Keďže ZnO je známy fotokatalyzátor, relatívne dobre je preskúmaná interakcia jeho nano-častíc so slnečným žiarením. Zistilo sa, že so zmenšujúcou sa veľkosťou častíc ZnO rastie aj ich fotoreaktivita s následným vytváraním deštrukčných voľných radikálov. Špeciálne UVA lúče zvyšujú fototoxický účinok nano-ZnO na kožné bunky (napr. Zdroje 10, 11).
Kozmetický problém pre suchú pokožku... ale tiež pre mastnú
Oxid zinočnatý je aj sušiacim činidlom. Je všeobecne známy nielen ako minerálny UV filter, ale aj ako účinná zložka pri vysušovaní vyrážok, či zaparenín. Preto ak máte skôr suchšiu pokožku, oxid zinočnatý nemusí byť pre vás vhodný ani z tohto dôvodu. Môže vašu pleť nadmerne vysušovať, dôsledkom čoho je potom presušená a šupinatá pokožka. Paradoxne však tiež nemusí byť vhodný ani pre mastnú pleť, u ktorej jeho vysušujúci efekt spôsobuje reaktívnu nadprodukciu kožného mazu.
Prípravky s oxidom zinočnatým by sa mali preto používať skôr lokálne, aj to len v evidentne opodstatnených prípadoch. V žiadnom prípade ho nechceme ho úplne zatracovať. Je veľmi užitočný napríklad pre vysušenie mokvajúcich rán, na zapareniny, preležaniny, či zapálené vyrážky, lebo je aj vysoko antibakteriálny. Práve preto je aj ťažko nahraditeľný – aspoň v tomto smere.
Čo sa však týka opaľovacích prostriedkov, ktorými si natierame celé telo a ktorých sa najmä po výraznom "osvetovom marketingu" a budovaní "slnečnej paniky" používa skutočne kvantum – tam by veru oxid zinku byť nemusel. A to aj v prípade, že by sme chceli "zatvárať oči" pred jeho ekologickými dôsledkami a myslieť výlučne len na svoju kožu...
Čo myslíte vy?
P.S. Týmto sme, samozrejme, nechceli nikomu kaziť leto ;) Pokladáme si však za povinnosť upozorniť na veci, o ktorých sa až tak nepíše a nehovorí. No aby sme nezostali len pri negatívnych informáciách, tu je aj séria článkov, v ktorých môžete nájsť naše odporučenia pre bezpečné, a pritom aj ekologicky udržateľné slnenie: Prírodné opaľovanie.
Príjemné slnečné dni!
Vaše Eva a Eňa.
V texte uvedené zdroje:
Zdroje 1a, 1b:
https://www.ilo.org/legacy/english/protection/safework/ghs/ghsfinal/ghsc14.pdf
https://www.chemsafetypro.com/Topics/CRA/ecotox_aquatic_toxicity.html
Zdroj 2: Zinc oxide safety data sheet for European Union member countries, december 2017.
Zdroje 3a, 3b:
Tomilina, I.I. et al. The effect of zinc oxide nano- and microparticles and zinc ions on freshwater organisms of different trophic levels. In: Inland Water Biology, 2014.
Tomilina, I.I. et al. Changes in biological characteristics of freshwater heterotrophic flagellates and cladocerans under the effect of metal oxide nano- and microparticles. In: Inland Water Biology, 2011.
Zdroj 5: Cahill-Morasco, R. Overview of Zinc Toxicosis. SeaPort Veterinary Hospital.
Zdroj 6: Srivastav A.K. et al. A comprehensive toxicity study of zinc oxide nanoparticles versus their bulk in Wistar rats: Toxicity study of zinc oxide nanoparticles. In: Human & Experimental Toxicology, 2016
Zdroj 7: W. A. Dewar, W.A. Toxic effects of high concentrations of zinc oxide in the diet of the chick and laying hen. In: British Poultry Science, 1983.
Zdroj 8: Dronzeková, S. Interakcie nanočastíc so simulovanými telesnými tekutinami. 2018.
Zdroj 10: Wang, Ch. et al. Phototoxicity of zinc oxide nanoparticles in hacat keratinocytes-generation of oxidative DNA damage during UVA and visible light irradiation. In: Journal of Nanoscience and Nanotechnology, 2013.
Zdroj 11: Tran, D.T., Salmon, R. Potential photocarcinogenic effects of nanoparticle sunscreens. In: Australian Journal of Dermatology, 2010.
