Môže žena, ktorá vyrába prírodnú kozmetiku a zároveň je tvárou svojej vlastnej značky zošedivieť?
Znie to ako banálna otázka, ale v skutočnosti je to malý spoločenský experiment.
Keď sa mužom objavia šediny, hovorí sa o nich, že zrejú ako víno. Keď sa to isté stane žene, zrazu počujeme, že pôsobí unavene, staro, že by sa mala "dať dokopy". Nie je to spravodlivé, ale je to stále realita, v ktorej žijeme.
Unavená z nekonečného boja
Farbiť si vlasy som začala ešte veľmi mladá. Odvtedy prešlo viac ako tridsať rokov. Každé tri týždne tá istá rutina, ten istý boj s odrastami, ktoré sa začnú objavovať už po niekoľkých dňoch.
A pravdupovediac nenávidím to.
Nie je to radosť, nie je to starostlivosť o seba. Je to len povinnosť, ktorú som dlhé roky robila automaticky, pretože sa to "patrí" a očakáva sa to odo mňa.
Zároveň som človek, ktorý verí v prirodzenosť. V to, že starostlivosť o seba má byť o rešpekte, nie o maskovaní. A v tom sa farbenie vlasov stalo mojím vnútorným rozporom.
Rozhovory, ktoré ma prekvapili
Keď som začala o tomto rozhodnutí hovoriť nahlas, zistila som, že reakcie môjho blízkeho okruhu ľudí sú presne 50 na 50.
Jedna polovica ľudí mi hovorí: "Nerob to, budeš vyzerať staro."
Tá druhá: "To bude krásne, autentické."
Zaujímavé je, že tí, ktorí sú proti, sa ma ani nespýtajú prečo už nechcem pokračovať vo farbení. Ako keby im ani nenapadlo, že so šedinami môžem vyzerať pekne, spokojne, konečne byť sama sebou.
Malý prieskum v kúpeľoch
Nedávno sme s manželom trávili víkend v kúpeľoch. V čakárni na recepcii sedelo osem ľudí, páry ktoré boli približne nášho veku – štyria muži a štyri ženy.
Všetci muži boli šediví. Každý jeden.
A nikomu to neprekážalo. Neverím tomu, že im niekto niekedy povedal, že by si mali nafarbiť vlasy.
Ženy mali nafarbené vlasy všetky. Dokonca aj pani recepčná, ktorá bola s nami v približne rovnakom veku.
A vtedy mi to došlo:
Muži môžu starnúť prirodzene.
Ženy nie.
Teda – nie, ak chcú zostať "reprezentatívne" v očiach spoločnosti.
Rozhodnutie
Po tridsiatich rokoch farbenia som sa rozhodla, že chcem vedieť, aká vlastne je moja prirodzená farba vlasov. Neviem, či bude biela, sivá alebo soľ a korenie a úprimne, to už nie je pre mňa dôležité.
Chcem, aby moje vlasy konečne patrili mne.
Chcem, aby odzrkadľovali to, čo cítim – pokoj, rešpekt, prirodzenosť.
Neviem, ako to dopadne. Možno sa to ukáže ako skvelé rozhodnutie, možno ma to prekvapí. Ale chcem to prejsť vedome.
Prečo o tom hovorím nahlas
Pretože možno nie som sama.
Možno je viac žien, ktoré cítia, že sa unavili z naháňania za obrazom, ktorý im už dávno nepatrí.
Možno aj ony potrebujú počuť, že prirodzenosť nie je vzdanie sa krásy – je to odvaha ju žiť.
A možno práve teraz prichádza čas, aby sme sa prestali báť svojich šedín a vrások.
Lebo skutočná krása sa nepotrebuje skrývať za masku.
