Tak ako pri každom rozhodovaní, aj pri výbere kozmetiky by malo ísť o informované rozhodnutie. K tomu potrebujeme pravdivé informácie, na základe ktorých si môžeme vedome zvoliť, ktorý krém si dáme na tvár, či akým prípravkom sa odlíčime.
Dnes v rámci slovenského internetu síce nájdeme množstvo informácií o prírodnej kozmetike, väčšinou sú však nekompletné či roztrúsené. Niektoré sú len dohadmi a žiaľ, môžeme natrafiť aj na úplne mylné tvrdenia.
Je zaujímavé sledovať, ako si niektoré kozmetické mýty vydobyli trvalé miesto medzi pravdivými poznatkami. Niektoré sa akoby na chvíľu „stiahnu do úzadia“, aby sa potom o pár mesiacov mohli opäť vynoriť v plnej paráde na nejakom kozmetickom blogu.
My sme sa pokúsili vyloviť z „mútnych vôd" internetu to číre – doložené a pravdivé. Vybrali sme 9 oblastí, v ktorých sa často objavujú dezinformácie. Tieto postupne rozoberieme vo svetle faktov, s cieľom prispieť našimi skúsenosťami a vedomosťami o prírodnej kozmetike k tomu, aby rozhodovanie o výbere kozmetických prípravkov bolo zase o kúsok informovanejšie a vedomejšie.
1. Čo je a čo nie je prírodná kozmetika?
Európska legislatíva nepozná pojem prírodná kozmetika, bio kozmetika ani organická kozmetika. Z tohto pohľadu je teda úplne jedno, či je produkt svojím označením priradený ku klasickej kozmetike, alebo ku kozmetike prírodnej. Vždy je to jednoducho kozmetika, resp. kozmetické výrobky, o ktorých zákony EÚ pojednávajú.
Teda či sa výrobca rozhodne používať pre svoj produkt prívlastok „prírodný“, „bio“, „organický“ a pod., je len jeho vlastná voľba. Aj keď kozmetický výrobok označený ako prírodný, by mal obsahovať aspoň jednu prírodnú zložku (je jedno v akom množstve, aj ak v úplne zanedbateľnom), lebo v opačnom prípade to zákon môže považovať za zavádzanie spotrebiteľa.
Bežne sa však stáva, že tzv. prírodný krém obsahuje tak málo prírodnej zložky, že je tam vlastne zbytočná, pretože v danom množstve neposkytuje pleti žiaden prínos. Plní teda len úlohu marketingovú (výrobca môže takto napríklad predávať „prírodný krém s arganovým olejom“).
Minule som zo zvedavosti zobral do ruky prípravok, na ktorom bol veľký nápis „Mandľový krém“. Nebol síce označený ako prírodný, ale z jeho názvu by som ako spotrebiteľ očakával, že jeho kľúčovou zložkou bude mandľový olej či extrakt. Po preštudovaní kompletného zloženia však vyplynulo, že mandľový olej sa síce v kréme nachádza, ale len v nepatrnom množstve menšom ako 1%! V súpise zložiek krému bol uvedený na úplne poslednom mieste a na prvom bol tekutý parafín... Označiť takýto výrobok názvom „Mandľový krém“ mi príde ako riadna trúfalosť zo strany výrobcu. Zákon to však umožňuje a už je len na každom z nás, či mu takúto fintu zhltneme, alebo nie.
Zložky kozmetických výrobkov („Ingredients“) sa zo zákona vždy uvádzajú v poradí od tej najviac zastúpenej – po tie, ktoré majú najmenší podiel v danom výrobku (ak je ich podiel pod 1%, tak už na poradí nezáleží). Pokiaľ si chcete byť istí, že kupujete naozaj prírodnú kozmetiku (nie len „obrandovanú“ slovíčkom prírodná, ale takú, čo obsahuje ingrediencie, ktoré od prírodnej kozmetiky očakávate), mali by ste sa aspoň čiastočne orientovať v kozmetických surovinách. Ak sa naučíte čítať v zložení kozmetiky informácie „medzi riadkami“, dozviete sa aj to, čo možno nechcete, ale budete sa môcť lepšie rozhodnúť, ktorý kozmetický výrobok je pre vás lepšou voľbou.
Druhou možnosťou je, mať „svojich“ výrobcov prírodnej kozmetiky, ktorým dôverujete, ktorí sú autentickí a na základe ich jednania vidno, že prírodnú kozmetiku vyrábajú z vnútorného presvedčenia. Takí sa prirodzene vyhýbajú ropným a iným diskutabilným produktom a používajú čo najčistejšie prírodné suroviny – predovšetkým rastlinné oleje, výťažky z bylín, plodov a kvetov, či iné prírodné extrakty, spolu so snahou o znižovanie ekologickej záťaže a celkovo férový prístup.
Vždy si však aspoň námatkovo skontrolujte zloženie daného kozmetického výrobku, ktoré musí byť podľa zákona kompletne uvedené na obale. Nenašli ste zloženie? Vyhnite sa takémuto výrobku! Jednak neviete, čo je vo vnútri, a jednak nemáte istotu, že daný výrobok je bezpečný. Takýto výrobok by ani nemal byť uvedený na trh. Pokiaľ si výrobca nesplnil povinnosť uviesť kompletné zloženie na obale, buď to má svoju príčinu v problematických zložkách, alebo zabudol. Obidvoje je dostatočným dôvodom na to, aby ste sa s takýmto produktom navždy rozlúčili.
2. Je certifikácia prírodnej kozmetiky zárukou kvality?
Áno aj nie. V podstate to výlučne záleží od certifikačnej spoločnosti.
Certifikáty vydávajú rôzne neštátne firmy. Ako sme spomínali, zákon o kozmetických výrobkoch pojem „prírodná kozmetika“ nepozná, a tak ani nemôže nič požadovať či garantovať. To znamená, že žiaden certifikát nie je regulovaný zákonom, ale výhradne internými pravidlami tej-ktorej certifikačnej spoločnosti.
Záleží teda na danej spoločnosti, ako má nastavené štandardy certifikácie a aké hodnoty považuje za dôležité. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že certifikát vám garantuje len to, čo si certifikačná spoločnosť stanovila ako svoje vlastné podmienky na získanie certifikátu (okrem prírodných zložiek sa napríklad v rôznom podiele pripúšťajú aj zložky syntetické – pri niektorých certifikátoch dokonca až do 30%; tiež postoj k používaniu ropných derivátov je rôzny...). A potom môže byť tiež otázne, nakoľko to tá-ktorá spoločnosť so svojimi podmienkami myslí vážne a či má dôsledné a spoľahlivé mechanizmy kontroly ich dodržiavania.
Certifikačné spoločnosti môžu udeľovať rôzne certifikáty. Pre každý typ certifikácie potom platí iný štandard (napríklad ak chce výrobca získať pre svoj produkt certifikát prírodnej kozmetiky, musí splniť iné štandardy než pre certifikát organickej kozmetiky). Ak výrobca nesplní podmienky certifikačnej spoločnosti môže buď prispôsobiť svoje zloženie a procesy, alebo skúsiť iný typ certifikácie, či certifikáciu u inej spoločnosti.
Je však produkt, ktorý splní podmienky certifikácie, automaticky aj kvalitnejší, než necertifikované kozmetické produkty? S pokojným svedomím môžeme povedať, že to tak nie je. Po celom svete sú výrobcovia, ktorí si jednoducho výrobky certifikovať nedali, a pritom sú ich kozmetické produkty kvalitné. Dôvodom môžu byť vysoké náklady na certifikáciu, náročná a zdĺhavá administratíva, ale najmä vágne podmienky certifikácie nezjednotené zákonom, ktoré môžu, ale aj nemusia reálne odzrkadľovať to, čo spotrebiteľ od loga certifikátu očakáva.
Treba si uvedomiť, že certifikačné logo môže byť získané a použité aj čisto za účelom marketingu, čím sa celý význam certifikácie stráca. Preto odporúčame nevyberať si produkty len na základe certifikátov, ale podľa reálneho obsahu látok, ktoré sú uvedené v kompletnom zložení produktu, prípadne tiež podľa celkovej, dlhodobej a konzistentne sa prejavujúcej filozofie výrobcu.
Ja osobne tvrdím, že najlepším certifikátom kvality prírodnej kozmetiky je jej zloženie.
3. Môže sa prírodná kozmetika testovať na zvieratách?
Nie. Ani prírodná, ani žiadna iná.
Európska legislatíva zakazuje testovanie kozmetických výrobkov na zvieratách od roku 2004. Od roku 2009 sa v Európskej únii nemôžu na zvieratách testovať ani jednotlivé zložky kozmetických výrobkov a od roku 2013 sa nemôžu ani predávať takéto výrobky.
Niektoré kozmetické značky majú certifikáciu, že nie sú testované na zvieratách a niektoré nie. V podstate je takáto certifikácia pre slovenské značky prírodnej kozmetiky zbytočná a každý u nás vyrobený kozmetický výrobok sa automaticky považuje za netestovaný na zvieratách, inak by nesmel byť uvedený na trh. Rovnako si nevieme predstaviť úprimného výrobcu prírodnej kozmetiky, ktorý by si nechal testovať svoje výrobky na zvieratách, a to ani v prípade, že by to legislatíva povoľovala.
4. Aké suroviny môže prírodná kozmetika obsahovať?
To opäť závisí od vnútorného presvedčenia a interných smerníc výrobcu. Každá značka preferuje určité suroviny, ktoré sa nemusia nutne zhodovať so surovinovým portfóliom inej značky. Vystačíme si tu s veľmi stručným zhrnutím, že pri výrobe prírodnej kozmetiky ide predovšetkým o používanie látok, ktoré sa bežne a prirodzene vyskytujú v prírode. Pokiaľ by sme chceli vymenovať všetky prírodné suroviny, tento článok by bol nekonečný. Oveľa jednoduchšie je upriamiť pozornosť na tie, ktoré by sa v prírodnej kozmetike používať nemali. Niektoré sú úplne samozrejmé (tie teraz ani rozoberať nejdeme), pri iných je to na posúdení a svedomí samotného výrobcu.
Ako prvé spomenieme minerálne oleje a iné ropné deriváty (vazelína, parafín...). Aj napriek tomu, že de facto tiež pochádzajú z prírody, nie sú prijateľnou zložkou pre väčšinu poctivých výrobcov prírodnej kozmetiky. Vazelína, resp. minerálne oleje síce vytvárajú na pokožke ochrannú vrstvu, no to je asi tak všetko. Žiadne ďalšie benefity pre pokožku neprinášajú, naopak ich dlhodobé používanie môže mať negatívny dopad na samoregulačné a samoochranné funkcie pleti.
V prírodnej kozmetike sa namiesto minerálnych olejov používajú rastlinné oleje. Ideálnou voľbou sú rastlinné oleje lisované za studena, dodatočne neupravované, ktoré si tak zachovávajú maximum látok prínosných pre pokožku či vlasy.
Ďalšou dobrou voľbou sú rastlinné maslá. Pri nich však narazíme na diskutabilnú kategóriu, ktorou sú tzv. hydrogenované maslá (napríklad kávové, avokádové, olivové, mandľové...). Tieto maslá sa prirodzene v prírode nevyskytujú a aj keď pochádzajú z rastlinných olejov, sú vyrobené priemyselne a synteticky. Niektorí výrobcovia prírodných produktov ich používanie striktne odmietajú a my s nimi plne súhlasíme. Ak chcete vedieť prečo, pozrite si náš článok o pravých a nepravých kozmetických maslách. Všetky hydrogenované maslá sa dajú nahradiť prirodzenou prírodnou alternatívou, takže skutočne nevidíme zmysel v ich používaní, ani v ich výrobe.
Nielen maslá, ale aj niektoré oleje majú svojich odporcov. Smutne známy je napríklad palmový olej. Ten výrobcovia prírodnej kozmetiky odmietajú kvôli nadmernej ekologickej záťaži, ktorú so sebou jeho produkcia prináša. A nakoľko je u dodávateľov veľmi ťažké posúdiť, či je ten-ktorý palmový olej produkovaný eticky a udržateľne alebo nie (viď reportáž investigatívnej novinárky v knihe Zelené klamstvo), tiež sme sa rozhodli ho v našej výrobe nepoužívať.
V dekoratívnej kozmetike sa zase štandardne používajú diskutabilné minerálne pigmenty. Aj tieto prírodné zložky sú niekedy veľmi sporné. Niektoré oxidy kovov môžu byť v priamom rozpore so zdravím, pri niektorých pigmentoch (tzv. mica) môže byť zase problematické ich získavanie.
5. Môžu sa v prírodnej kozmetike používať konzervanty?
Áno. Dokonca môžeme povedať, že v niektorých prípadoch vyslovene musia.
Nie je to tak dávno čo sa Slovenskom prehnala „vlna“ bezkonzervantovej kozmetiky, a to aj takej, ktorá obsahovala vodnú zložku. A tak ako s veľkým humbukom prišla, tak potichúčky aj odišla...
Vytvoriť stabilný produkt s vodnou bázou bez potreby konzervácie pri zabezpečení jeho bezpečnosti a nezávadnosti počas doby jeho spotreby je dielo, ktoré sa málokedy podarí. A ak aj áno, tak každá nová šarža takýchto výrobkov je rizikom, že to, čo vyšlo raz, sa už ďalší krát podariť nemusí. Zvlášť to platí pre výrobky so „živými“ prírodnými zložkami, ktoré neboli sterilizované vysokými teplotami (tie by ich znehodnotili).
Voda jednoducho je živnou pôdou pre rozmnožovanie mikroorganizmov, s tým nič nenarobíme.
To, že sa v nekonzervovanom výrobku s obsahom vody začnú množiť mikroorganizmy, nemusí byť najprv vidieť, ani cítiť. Aj tak však môže takýto výrobok spôsobiť podráždenie či infekciu pokožky, prípadne očí a pod. Postupne dôjde k premnoženiu mikróbov, ktoré zahltia výrobok vyprodukovanými toxínmi a produkt sa začne meniť: začne zapáchať, zmení sa jeho konzistencia… Vtedy je už však nejakú dobu zdravotne závadný.
V súčasnej modernej prírodnej kozmetike existuje viacero plne akceptovateľných konzervantov, ktoré síce nezaručia prírodným výrobkom nekonečnú odolnosť a trvanlivosť, ale umožnia ich bezpečné používanie na dobu primeranú pre ich minutie. Stále však treba pri ich používaní dodržiavať dôslednú hygienu. Tiež neodporúčame výrobok len „rozbabrať“, a potom nechať stáť, pretože konzervanty akceptované v prírodnej kozmetike nie sú v porovnaní so syntetickými také „mordy“, aby ho udržali.
Určite je to však prijateľný pomer medzi bezpečím a komfortom použitia na jednej strane a netoxickým konzervantom zväčša prírodného či prírodne identického charakteru na strane druhej.
Všimol som si, že niektorí výrobcovia sa uchýlia k tomu, že použijú látku, ktorá má konzervačné účinky, no v databáze surovín nie je vedená ako konzervant, a potom deklarujú, že ich výrobok je „bez konzervantov“. A to aj napriek tomu, že danú látku zjavne použili s cieľom konzervácie. Z pohľadu zákona je to v poriadku. Z pohľadu môjho je to čisto účelová, marketingovo zameraná „lotrovina“, ktorá nemá u seriózneho výrobcu čo robiť.
Konzervanty teda rozhodne majú v prírodnej kozmetike s vodnou zložkou svoje opodstatnené miesto a netreba ich zavrhovať, ani zatajovať. Otázne však je, ktoré sú tie bezproblémové a prijateľné a ktoré sú naopak, problematické a treba sa im radšej vyhnúť. Táto téma by si zaslúži vlastný článok, preto si konzervanty podrobnejšie rozoberieme niekedy v budúcnosti.
6. Môže prírodná kozmetika liečiť?
Veľmi „zákerná“ otázka na poli kozmetiky... Zákon hovorí, že: „kozmetický výrobok je každá látka alebo zmes, ktorá je určená na kontakt s rôznymi vonkajšími časťami ľudského tela (pokožka, vlasové systémy, nechty, pery a vonkajšie pohlavné orgány) alebo so zubami a sliznicou ústnej dutiny na účely výlučne, alebo najmä, ich čistenia, parfumovania, zmeny ich vzhľadu, ich ochrany, udržiavania v dobrom stave alebo úpravy telesného pachu.“
Čiže kozmetika zo zákona liečiť nemôže. Liečiť môžu liečivá, lieky. Aby to však nebolo také jednoduché, tak pri používaní kozmetiky sa vďaka nej môžu dočasne alebo aj trvalo napraviť niektoré problémy. Výrobca ani predajca kozmetiky však nesmie deklarovať liečebné účinky, pretože kozmetika podľa zákona nie je na liečenie určená. Kozmetika ochraňuje, udržiava v dobrom stave, upravuje pach..., no podľa zákona – nelieči.
Na prvý pohľad to môže pre prírodnú kozmetiku vyzerať ako veľmi obmedzujúce nariadenie, najmä ak zoberieme do úvahy, že tak klasické bylinkárstvo, ako aj moderná fytoterapia majú svoje dáta, výsledky, doklady... Prečo to teda zákon nepovoľuje uvádzať ako liečivý efekt?
Nuž, relatívne často sa totiž stretávame s príliš preexponovanými tvrdeniami výrobcov či predajcov kozmetiky, že ich výrobky zaručene vyliečia psoriázu, plešatosť, akné, odstránia celulitídu, či reumu... Človek už skoro očakáva, že budú kozmetiku odporúčať aj na ploché nohy, brušný týfus, či nočné mory... A to všetko v jednom balení s mašličkou.
Takže kým sa budú zjavovať podobné tvrdenia, je legislatívna snaha regulovať tvrdenia o účinkoch zrejme opodstatnená a oprávnená. Netreba teda za ňou hľadať lobbing farmaceutických firiem...
7. Môžem byť na prírodnú kozmetiku alergický/á?
Áno. Hoci sa prírodná kozmetika vo všeobecnosti považuje za jemnú, nedráždivú a alergie sa v našom povedomí spájajú skôr s ropnými produktami, parabénmi, kovmi, umelými farbivami či parfumami, treba si uvedomiť, že aj na rastlinné zložky sa môže vyskytnúť podráždená či alergická reakcia. Určite poznáte sezónne alergie vyvolané peľom rastlín, alebo alergie na niektoré potraviny. V prírode sa nachádzajú mnohé alergény, teda aj prírodná kozmetika ich môže vo svojich zložkách obsahovať.
Relatívne prebádané (a aj dosť striktne legislatívne regulované) sú alergény, ktoré sa nachádzajú v esenciálnych olejoch. Kompetentní výrobcovia kozmetiky poznajú prípustné a povolené množstvá esenciálnych olejov a používajú ich tak, aby riziko alergickej reakcie minimalizovali. Ľudí s alergickou dispozíciou však môže dráždiť a alegrizovať aj veľmi malé množstvo konkrétnej látky a opakovaným používaním sa ich precitlivenosť na túto látku ešte zvyšuje.
Medzi ďalšie potenciálne dráždivé prírodné suroviny môžeme zaradiť napríklad med, propolis, lanolín, ale aj čistý šípkový olej, či značne rizikový nimbový olej. Potom tu sú extrakty z niektorých rastlín – špeciálne napríklad čeľaď Astrovitých je známa tým, že je pre určité percento ľudí problémová (hoci inak sú práve tieto rastliny kozmeticky veľmi užitočné – ide napr. o nechtík, harmanček, rebríček, slamienku a pod.).
Ak viete, že máte alergiu na nejakú prírodnú či rastlinnú zložku, je pre vás ešte dôležitejšie dobre sa orientovať v zložení kozmetických výrobkov. Ak to neviete naisto, no alergie sa vyskytujú vo vašej blízkej rodine, prípadne ak máte extrémne citlivú pokožku, radšej si otestujte svoju reakciu na každý nový kozmetický výrobok najskôr na malom kúsku kože (v lakťovej jamke alebo pod uchom), kým si ho nanesiete na väčšiu plochu pokožky. Ide o jednoduchý variant dermatologického testu citlivosti (tzv. „patch test").
Alergická reakcia na kozmetiku sa najčastejšie objavuje v podobe svrbivých červených vyrážok. Ak po 24 hodinách k alergickej reakcii nedošlo, môžete s väčšou istotou začať produkt používať (avšak ani neskorší nástup alergie sa nedá úplne vylúčiť).
8. Aký obal je pre prírodnú kozmetiku lepší? Plast alebo sklo?
Za lepší obal považujeme sklo a máme na to viacero dôvodov.
Sklo je oboma smermi nepriepustný materiál, ktorý je inertný (t.j. nereaguje s obsahom), čo sa nedá povedať o všetkých plastoch. Niektoré druhy prírodných surovín môžu dokonca plast rozleptať – napríklad esenciálne oleje. V prírodnej kozmetike sa sklo považuje za „zlatý štandard“, pretože umožňuje bezpečné držanie obsahu v čerstvom, nezmenenom, kvalitnom stave dlhšie ako plast.
Takisto kozmetike blízky odbor – farmácia – jednoznačne uprednostňuje na držanie fluidných liečiv sklo s jeho nepriepustnosťou a ochrannými vlastnosťami (nejde tu len o sklenené fľaše, ale aj o sklené ampulky či injekčné liekovky, kde musíme mať istotu, že neprepúšťajú nič nežiaduce do intravenóznych liekov).
Z pohľadu ekológie a udržateľnosti sa sklo v porovnaní s plastom lepšie recykluje. Nejde tu len o menej komplikácií pri príprave materiálu na recyklačný proces. Hlavný bod udržateľnosti skla spočíva v tom, že je to jediný materiál, ktorý sa dá recyklovať do nekonečna bez straty svojich vlastností – recyklované sklo je rovnako kvalitné a čisté ako pôvodné (kým plast sa kazí s každým prebehnutým životným cyklom; plastové obaly – ak sa vôbec recyklujú, tak sa „downcyklujú“ – plast postupne svoju integritu stráca, a preto vlastne ani nie je skutočne recyklovateľný v pravom zmysle slova).
Aj ak odhliadneme od otázky recyklácie, je oveľa pravdepodobnejšie, že sklenené nádoby, fľaše, či dózy využijeme v domácnosti nejakým kreatívnym spôsobom, kým plast drvivá väčšina ľudí odhodí úplne automaticky (nepomerne viac nespracovaného a hromadiaceho sa plastového odpadu je toho dôkazom).
Sklo je tiež pekné a príjemné na dotyk, pri kozmetike navodzuje sklenený obal luxusný pocit. Z vlastnej skúsenosti možno poznáte, že aj nápoj (najmä prírodný; za mňa napr. pivo) lepšie chutí zo skla. Podobne je to aj s kozmetikou – hoci tú nepijeme.
No ani každé sklo nie je ako kozmetický obal vhodné. Najmenej vhodné je bezfarebné, tzv. biele sklo, ktoré svoj obsah nechráni proti pôsobeniu žiarenia. Mnohé prírodné látky (najmä rastlinné extrakty) pod vplyvom svetla významne degradujú (fotooxidujú). Ideálne sklo je preto farebné, najmä hnedé, ktoré najlepšie ochráni kozmetiku pred svetlom.
9. Je pravda, že BIO organický šípkový olej obsahuje veľa prírodného vitamínu C?
Nie. Vitamín C sa v šípkovom oleji nenachádza (ani v rakytníkovom, alebo v akomkoľvek inom prírodnom oleji). S týmto nepravdivým tvrdením sa však stretávame už roky. Je to skrátka nezmysel, a je úplne jedno, či ide o klasický, BIO, organický, za splnu lisovaný, rolničkami ovešaný, alebo akýkoľvek iný šípkový olej...
V tukoch (olejoch) sú rozpustné tieto vitamíny: vitamín A, vitamín D, vitamín E a vitamín K (mnemotechnická pomôcka: D-E-K-A). Vitamín C (a to je nespochybniteľný fakt, nie „názor“) patrí medzi vitamíny rozpustné vo vode. Prírodnú formu C-čka v oleji skrátka nerozpustíme, a teda v oleji lisovanom zo semien (resp. aj plodov) šípok nikdy nebude C-vitamín prítomný.
Tento mýtus zrejme vznikol na základe toho, že dužina šípok je naozaj bohatá na vitamín C. No ako sme už povedali, vitamín C sa do oleja nemá ako dostať, keďže sa v ňom nerozpustí. Áno, existujú aj také formy vitamínu C, ktoré sú rozpustné v tukoch, no tie sú pripravené synteticky, čiže prirodzene sa v žiadnom rastlinnom oleji nenachádzajú.
Naozaj som si myslel, že tento mýtus je už hudbou minulosti, no keď som sa opýtal „pána Googla“, jeho odpoveď ma (zase raz) prekvapila. Ešte aj dnes existuje množstvo kozmetických stránok, kde vám budú tvrdiť, že ich šípkový olej (či iný rastlinný olej) je úžasným „sérom plným vitamínu C“.
Definitívne teda: nie, šípkový olej sám o sebe žiaden vitamín C neobsahuje a napokon, olej ani nie je sérum... (čo je a čo nie je sérum si môžete prečítať tu: Pleťové sérum a ako ho používať).
Mojím cieľom bolo pozrieť sa na niektoré otázky prírodnej kozmetiky (práve tie kde často vznikajú polemiky, či dokonca mýty) vo svetle doložiteľných faktov. Určite si nenárokujem na všeobsiahlosť tohto článku, dúfam však, že sa mi aspoň trochu podarilo urobiť informovanejším vaše budúce rozhodovanie o tom, akú kozmetiku budete, prípadne nebudete používať.
Ďakujeme za dočítanie dlhého článku až do jeho konca!
Za tím Púpavy, Peťo.
