Pohľad za kulisy tejto fotky: Možno sa vám zdá, že na tomto zábere v ružovej košeli pôsobím vyrovnane a sviežo. Pravdou však je, že vznikol v období, kedy som bola na pokraji svojich síl. Fotografka urobila kus skvelej práce a jemnou retušou zakryla stopy bezsenných nocí a hlbokej únavy, ktorú som vtedy cítila v celom tele. Je to pre mňa dôležitá pripomienka toho, ako sa my ženy dokážeme maskovať, kým vnútri prechádzame náročnou transformáciou, pre ktorú nám nikto nedal návod.
Vždy som sa hýbala – najradšej zo všetkého som mala beh. Dával mi voľnosť, čistú myseľ a kondíciu, vďaka ktorej som nikdy nemusela riešiť kilá navyše. Jednoducho vďaka nemu žiadne neboli. Zrazu sa ale stalo NIEČO, čomu som nerozumela. Moja stála trasa, ktorú som predtým vyklusala bez zadýchania, sa začala skracovať. Zabehla som vždy menej a menej a spamätávala sa z toho týždeň. Aj napriek mojej regenerácii celý týždeň bol môj bežecký výkon veľmi slabý. Stále častejšie som si kládla otázku: Čo sa to so mnou deje? Najviac ma dostala fyzická slabosť a únava, ktorej príčinu som nepoznala.
Zrazu, aj napriek tomu, že som sa snažila behať a cvičiť (klasické posilňovanie s vlastnou váhou), bola som slabá, unavená a nič som nezvládala. Nechápala som, ako je to vôbec možné. Keď sme išli s rodinou na turistiku, začala som zaostávať. Moje deti, tá „rozsedená mobilová generácia“, mi utekali a museli na mňa stále čakať. Nechápala som to. Oni si len tak vykračovali a ja som im nestačila.
K tomu sa pridalo zvláštne priberanie – nielen klasické brucho, ale zmohutnel mi krk, ramená a narástli prsia. A tá „mozgová hmla“? To bol skutočný masaker, pocit, že mi vlastná hlava neslúži. Skúšala som prerušovaný pôst, ale kvôli nemu som skoro skolabovala. Nechápem, ako to ostatné ženy vydržia, majú môj obdiv. Netušila som, že toto všetko – strata sily, zmena postavy aj únava – sú jasné príznaky perimenopauzy. Nevedela som, že moje telo nebolo „pokazené“, len sa pre mňa začali meniť pravidlá hry, o ktorých ma nikto neinformoval.
Pasca „všeobecných“ rád
„A to je na tom to najťažšie. V tomto období totiž my ženy čelíme nielen vlastnej únave, ale aj obrovskému nepochopeniu okolia. Vidím to všade – aj u mužov, ktorí sú inak empatickí a inteligentní, no ženské telo vnímajú optikou „malého muža“. Akoby jediný rozdiel medzi pohlaviami bol v tom, že ženy sú o niečo menšie.
Z toho potom pramení presvedčenie, že nám stačí robiť to isté čo mužom, len v menšom meradle – menej jesť a viac behať. Lenže toto je univerzálna rada, ktorá možno funguje pre nich, ale nie pre nás! Okolie si často myslí – a poviem to teraz škaredo – že sa jednoducho prejedáme, nehýbeme, a preto priberáme. Rady typu „nežer toľko a hýb sa“ sú však pre ženy v perimenopauze priamou cestou na dno.“
Zdravý životný štýl mi pritom nikdy nebol cudzí. Vždy som pravidelne športovala, udržiavala si zdravú váhu a s láskou som sa o seba starala našou prírodnou kozmetikou a výživovými doplnkami. Robila som všetko „správne“ podľa všeobecných odporúčaní: pravidelne som behávala, posilňovala s vlastnou váhou, cvičila jogu a snažila sa obmedziť jedlo.
Dnes už chápem jednu zásadnú vec: kým nás chránia naše hormóny, tento spôsob funguje. V mladosti nám telo veľa odpustí a my žijeme v ilúzii, že tento drsný prístup k sebe samej je ten jediný správny. No v skutočnosti to pre ženy nie je ideálny životný štýl v žiadnom veku – len v menopauze sa to už jednoducho nedá utajiť.
A výsledok? Aj napriek poctivej starostlivosti som priberala a cítila som sa čoraz slabšie. Veľmi by som každému „radcovi“ dopriala skúsiť dlhodobo jesť o polovicu menej než zvyčajne a popritom čeliť tým obrovským výkyvom cukru a slabosti, ktorými prechádzame. Ja som živým dôkazom, že tie univerzálne pravidlá pre nás v tejto fáze života nielenže neplatia, ale môžu nám reálne škodiť.
Ak sa cítite podobne, ak máte pocit, že robíte maximum, a napriek tomu vaše telo bojuje proti vám – nie je to vaša chyba. Nie ste lenivé, ani vám nechýba pevná vôľa. Len proti svojej vôli hráte hru, pre ktorú vám nikto nedal pravidlá.
